25. výročie ECB

Príhovor prezidentky ECB Christine Lagardovej na oslave 25. výročia ECB

Frankfurt nad Mohanom 24. mája 2023

Je mi potešením privítať vás na tejto recepcii pri príležitosti 25. výročia ECB a Eurosystému.

Bývalý nemecký kancelár Helmut Kohl kedysi výstižne poznamenal, že „mier znamená viac ako len neprítomnosť vojny“. A história eura je vo svojej podstate príbehom o budovaní základov pre trvalý mier.

Je to príbeh, ktorý pramení z prezieravého rozhodnutia Európy po druhej svetovej vojne previazať svoje ekonomiky tak pevne, aby naša budúcnosť bola nerozlučne spojená. Vznikla tak silná myšlienka, ktorá je základom európskej integrácie.

Tento motor integrácie znamenal, že vždy, keď sme boli postavení pred ťažké skúšky, nedopustili sme, aby nás rozdelili a znehodnotili to, čo sme spoločnými silami vybudovali. Namiesto toho sme sa týmto výzvam postavili priamo a odpovedali na ne spoločne.

A práve v tomto duchu sa od konca 80. rokov minulého storočia stala ďalším nevyhnutným krokom na našej európskej ceste jednotná mena.

V tom čase Európa i celý svet prechádzali významnými zmenami.

Po prvé, náš spoločný trh sa vyvíjal na jednotný trh. V dôsledku toho bolo ešte dôležitejšie odstrániť možnosť konkurenčnej devalvácie medzi hlavnými ekonomikami, ktorá by podkopávala dôveru a narušovala atmosféru otvorenosti.

S výrazným rastom globálnych kapitálových tokov sa však európsky systém pevných výmenných kurzov stával čoraz nestabilnejším, čoho dôkazom bola aj kríza mechanizmu výmenných kurzov v rokoch 1992 – 1993.

Po druhé, globálna integrácia financií pre Európanov predstavovala hrozbu straty menovej suverenity. Menová politika veľkých krajín, ktoré vydávali globálne meny, najmä Spojených štátov, mala čoraz väčší globálny dosah.^[1]

Bez ohľadu na použitý kurzový režim to znamenalo, že pre menšie krajiny sa postupne zužoval priestor na určovanie menových podmienok podľa ich vlastných potrieb.

Po tretie, po páde Berlínskeho múru a skončení studenej vojny sa vynorili nové, zásadné otázky o smerovaní Európy a jej mocenských pomeroch. To vyvolalo naliehavú potrebu nových európskych symbolov, ktoré by mohli spájať ľudí v rámci väčšej a rozmanitejšej Únie.

Euro bolo logickou odpoveďou na všetky tri zmeny. Ponúkalo Európanom stabilitu, suverenitu a solidaritu.

Stabilitu, pretože euro umožnilo izolovať jednotný trh od menových výkyvov a zároveň eliminovalo špekulatívne útoky na meny krajín eurozóny.

Suverenitu, pretože prijatie jednotnej menovej politiky na európskej úrovni by zvýšilo politickú nezávislosť Európy voči ostatným veľkým aktérom.

A solidaritu, pretože euro by sa stalo najsilnejším a najhmatateľnejším symbolom európskej jednoty, s ktorým by sa ľudia stretávali vo svojom každodennom živote.

Euro v čase kríz

Môžeme byť vďační za prezieravosť európskych vizionárskych zakladateľov. Pri zrode eura 1. januára 1999 nemali žiadnu predstavu o krízach, ktoré nás čakali.

Prvý prezident ECB Wim Duisenberg čelil kríze vyvolanej udalosťami z 9. septembra 2001 a kríze dotcom. Jeho nástupca Jean-Claude Trichet sa musel vysporiadať s celosvetovou finančnou krízou a počiatočnou fázou krízy štátneho dlhu, ktorú po ňom zdedil môj predchodca Mario Draghi. Ten tiež musel čeliť obavám o budúcnosť eurozóny a neskôr i dlhému obdobiu príliš nízkej inflácie.^[2]

A počas môjho pôsobenia vo funkcii prezidentky sme už boli svedkami pandémie a súvisiacich obmedzení hospodárskej aktivity, násilnej invázie Ruska na Ukrajinu, energetickej krízy a návratu príliš vysokej inflácie.

Základný prísľub eura sa však naplnil. Vďaka nemalému podielu našej menovej únie sme všetky krízy prekonali a zakaždým z nich vyšli o niečo silnejší.

Po prvé, euro nám prinieslo stabilitu.

Vďaka stabilným výmenným kurzom jednotný trh – a záväzok k mieru, ktorý predstavuje – nielen prežíva, ale prekvitá. Môžeme len tušiť, aký by bol lákavý protekcionizmus, keby nebola vylúčená možnosť konkurenčnej devalvácie.

Euro nás tiež chráni pred vonkajšími otrasmi. Krátko po zavedení sa rýchlo etablovalo ako druhá svetová rezervná a účtovná mena. Vďaka tomu dnes viac než polovica našej obchodnej výmeny prebieha v eurách, a pri druhej polovici nám spoločná mena pomáha chrániť ekonomiku pred nadmernou kurzovou volatilitou.^[3]

Pre názornosť – z odhadov odborníkov ECB vyplýva, že ak by euro nebolo zavedené, pokles kurzu mien niektorých krajín eurozóny voči americkému doláru by mohol byť počas svetovej finančnej krízy väčší až o 14 % a počas pandémie až o 10 %.^[4]

Nestabilita samozrejme nastala v iných oblastiach, ktoré v pôvodnej koncepcii eurozóny neboli, pričom najbolestivejšie sa prejavila počas krízy štátneho dlhu. Vznikajúce nedostatky však boli odstránené, a to predovšetkým vytvorením európskeho bankového dohľadu.

Po druhé, euro zvýšilo našu suverenitu a umožnilo nám riadiť náš vlastný hospodársky vývoj a určovať menovú politiku, ktorú Európa potrebuje v záujme cenovej stability a trvalého rastu.

Vďaka našej jednotnej menovej politike bola ECB schopná rýchlo a rozhodne reagovať na každý druh otrasov, ktorým sme čelili. A to aj vtedy, keď sa iné veľké krajiny vydali iným smerom.

Asi najviditeľnejším príkladom bolo, keď americký Federálny rezervný systém v roku 2013 začal cyklus sprísňovania menovej politiky, zatiaľ čo eurozóna sa stále zotavovala z krízy štátneho dlhu. Nezávislosť našej menovej politiky nám umožnila vytýčiť si svoj vlastný kurz a nastúpiť proces oživenia, ktorý trval 26 štvrťrokov po sebe.

Po tretie, euro v rámci Európy vytvorilo solidaritu.

Aj v tých najťažších časoch bolo pre nás symbolom jednoty i motiváciou navzájom sa podporovať. Z tohto dôvodu sa k nám stále pridávajú nové krajiny.

Za posledné štvrťstoročie sme v eurozóne privítali deväť nových krajín, čím náš počet vzrástol z 11 na 20. Najnovším členom sa stalo Chorvátsko, ktoré sa pripojilo na začiatku tohto roka.

Dnes sme dospeli do stavu, kde ľudia dokážu odlíšiť inštitúcie od politiky – čo je podľa môjho názoru znakom úspechu. Bez ohľadu na to, či s politikou ECB súhlasia, väčšinou už nepochybujú o tom, či je členstvo v eurozóne správnou voľbou.

Zatiaľ čo počas krízy štátneho dlhu podiel zástancov eura dosiahol minimum približne 60 %, v súčasnosti sa blíži k 80 %.^[5] A rozsah tejto podpory sa preukazuje aj pri volebných urnách – vždy, keď je členstvo v eurozóne jednou z tém v národných voľbách.

Pohľad do budúcnosti

Tento úspech však neznamená, že už nemáme na čom pracovať. Znamená, že sme teraz schopní prijať rozhodnutia, ktoré sú najlepšie pre našu menovú úniu – namiesto toho, aby sme sa zaoberali otázkou jej samotnej existencie.

Nastal čas napísať ďalšiu kapitolu v príbehu eura. A tá bude závisieť od krokov, ktoré ako Európania podnikneme.

Pokiaľ ide o ECB, našou bezprostrednou a prvoradou prioritou je včasné zníženie inflácie na úroveň nášho strednodobého cieľa 2 %. Túto úlohu splníme.

Ako som však prednedávnom uviedla, v prostredí geopolitických zmien, digitálnej transformácie a hrozby klimatických zmien ECB čakajú ďalšie výzvy, s ktorými sa bude musieť vyrovnať. Musíme i naďalej zabezpečovať stabilitu vo svete, ktorý ani zďaleka stabilný nie je.^[6]

Spoliehame sa pritom na to, že svoju úlohu splnia aj ostatní tvorcovia politík. Menová únia nie je koncovým bodom – je to neustály proces zjednocovania. Musí v ňom pokračovať každá ďalšia generácia lídrov. V záujme vyššej miery integrácie by Únia mala byť komplexná – s rozpočtovým, finančným i bankovým rozmerom – najmä ak má euro upevniť jej medzinárodné postavenie.

Pri preberaní ceny Karla Veľkého za euro v roku 2002 Wim Duisenberg euro vykreslil ako trojitú zmluvu.^[7]

Je to zmluva medzi krajinami o spojení ich síl, zmluva medzi ECB a obyvateľmi Európy o plnení ich potrieb, predovšetkým cenovej stability, a zároveň zmluva medzi samotnými Európanmi o zdieľaní spoločnej meny.

Zmluva však nielen udeľuje práva, ale ukladá aj povinnosti. A teraz je na nás všetkých – vedúcich predstaviteľoch, inštitúciách a občanoch – pokračovať v plnení tejto zmluvy ešte veľa ďalších rokov.